JOSEF ABRHÁM

Domov>Blog>JOSEF ABRHÁM

JOSEF ABRHÁM

Herectvo namiesto lopaty

Na doskách znamenajúcich svet nemal nikdy stáť, osud to však zariadil inak. Dnes má za sebou účinkovanie v desiatkach divadelných inscenácií, televíznych filmov a už vyše polstoročie patrí k významným osobnostiam československej kinematografie. Josef Abrhám (78) nedávno zavítal do Jasnej, kam ho priviedlo nakrúcanie najnovšieho filmu „Vánoce budou“. Charizmatického herca sme si posadili do kresla v novučičkom boutique hoteli Pošta, z ktorého to na nás rozbalil veľmi slušnou slovenčinou.

Viacerí o vás netušia, že máte slovenské korene. Váš strýko a bratranec sa dokonca krútili okolo herectva. Priviedli vás práve oni na divadelné dosky alebo ste v sebe sami pocítili herecké vlohy? Ako dieťa ste vraj boli veľmi hanblivý…

Moja mama bola dcéra slovenského farára Jozefa Hollého a zdedila po ňom dramatický talent. Ja som však akosi prirodzene získal čosi z hereckého nadania po oboch rodičoch. K tejto profesii som sa dostal nie ľahko, lebo v päťdesiatych rokoch bolo množstvo politických komplikácií. Vlastnili sme tehelňu a cesta za lepším štúdiom bola zarúbaná. Chvíľu som strávil u robotníkov, v Bratislave som pracoval na Pozemných stavbách, čím som si vydobyl robotnícky pôvod. Posilnený týmto úspechom som sa prihlásil na VŠMÚ v Bratislave, pozvali ma na skúšky k Andrejovi Bagarovi a začal som študovať spolu s Milanom Lasicom a Julom Satinským. A hanblivosť? Tej som sa dávno zbavil a dnes ju už len predstieram. Diváci majú radi, keď nachytajú herca v slabej chvíľke, ale my to niekedy robíme aj naschvál, aby sa zabavili (smiech).

V Bratislave ste strávili dva roky. Ako často sa k nám dostanete v súčasnosti a kam vás to najčastejšie ťahá?

Dnes už málo, ale v minulosti som často chodieval za strýkom Martinom, ktorý mi pomáhal pripraviť sa na herecké skúšky a predstavte si, ja som ich urobil. Mám tu veľa priateľov, bývalých spolužiakov, teraz mi dokonca niektorí novinári prišili, že som miloval vašu Zoru Kolínsku. Pritom sme chodil spolu len skúšať niekam za Bratislavu. Pekná bola, ale novinárom to niekedy ťažko vysvetlíte.

Nakrúcanie najnovšieho filmu „Vánoce budou“ vás pritiahlo do Nízkych Tatier, ktoré za posledné roky výrazne zmenili svoju tvár. Ako vnímate prerod Jasnej na moderné európske stredisko?

Ježišmária, to je raj, neskutočná krása. Už len tá cesta vlakom do Tatier je úžasná a človek na oboch stranách pozoruje nádhernú krajinu. Musím sa však priznať, že v Jasnej som po vyše päťdesiatich rokoch. Naposledy to bolo ešte v časoch, keď som chodil na prázdniny za starým otcom a pravidelne sme vyrážali na rôzne túry, bicyklové výpravy, ale napríklad aj na rybačku. Takže mám krásne spomienky chalana v trenírkach (smiech). Teraz je to iný svet. Pribudli nádherné hoteli, moderné lanovky, ale zostali stále tie isté úžasné výhľady. Najviac času sme strávili v hoteli Pošta a tunajších horských Chaletoch, už teraz sa teším, že sa sem opäť vrátim.

Čo vo vás evokuje pohľad na kopy snehu a množstvo lyžiarov?

Za mlada som sa lyžoval veľmi rád a svahy som brázdil ešte na otcových lyžiach, ktoré merali 210 cm. Boli to príšerné drevá, ale dnes sú už fantastické dosky, ktoré robia oblúky aj za vás. Lyžovanie sa zrýchľuje a sem tam je už aj nebezpečné. Na jednu moju lyžovačku si pamätám mimoriadne presne. V deň, keď zomrel Stalin, všetci povinne držali smútok, no my sme sa s otcom vybrali lyžovať. Smútili sme za ním týmto nezvyčajným, no veľmi príjemným spôsobom.

Podstatná časť filmu sa odohráva na horskej chate, kde hlavní hrdinovia zažijú množstvo vtipných, ale aj vážnych situácií. Zahral sa aj s vami niekedy osud počas dovolenky?

Našťastie, nebolo to nič dramatické. Veľmi často sme s rodinou chodievali k moru do Bulharska a tam veru zlá nálada nefunguje (smiech). Neraz sme dovolenku trávili aj v Ružbachoch, kde mali a stále majú krásny bazén s termálnou vodou a skokanskou vežou. S našimi známymi sme tam trávili pomerne veľa času, našťastie bez problémov.

Pri nakrúcaní ste sa stretli s rovesníkom Milanom Lasicom, s ktorým ste študovali aj na VŠMU. Okrem hrania je vám obom očividne stále aj do spevu…

Ja som taký klavirista samouk, hrám aj doteraz veľmi rád a obľubujem najmä swing. Milan zasa napísal množstvo prekrásnych textov a naspieval niekoľko albumov známych šlágrov. Vo filme si to strihneme spolu a veľmi sa na to teším.

Pre väčšinu Slovákov nie je problém zvládnuť češtinu za niekoľko týždňov, naopak to však ide podstatne ťažšie. Vaša slovenčina je však veľmi príjemná. Skúšali ste ju cibriť s mamou?

Pre české ucho hovorím po slovensky dobre. Môžete však počuť, že to nie je celkom ono, ale nerobí mi to až taký problém, lebo som veľa nachytal od mamy. Jej slovenčina však znela dosť tvrdo, pochádzala totiž zo západu. Na škole som mal aj preto problém napríklad s výslovnosťou písmena „d“, ktoré bolo, podľa mojich učiteľov, až príliš tvrdé. Je veľká chyba, že najmä u nás deti neprichádzajú tak často do kontaktu so slovenčinou a prestávajú jej rozumieť. V minulosti to nebol žiadny problém, boli sme zvyknutí na oba jazyky, no súčasná izolácia sa mi vôbec nepáči. Verím však, že sa to vráti do logických koľají.

Zmenilo nejako vašu hereckú kariéru účinkovanie v kultovom filme Marečku, podejte mi pero, kde ste stvárnili rolu učiteľa matematiky?

Tento film som mal veľmi rád, pretože sa v ňom zišla plejáda skvelých hercov na čele s pánom Sovákom. Bol to príjemný ľudský príbeh, ktorí si obľúbili aj diváci, pretože má v sebe aj kusisko vtipu. No a moja úloha? Matematiku som nikdy nevedel, na strednej škole mi nešla a tam som sa naučil predstierať, že som odborník.

Na Slovensku si vás mnoho ľudí spája aj s postavou falošného čašníka Dalibora Vránu z filmu Vrchní, prchni! Bolo v minulosti jednoduchšie naletieť v reštaurácii podvodníkovi ako dnes?

Ja som to radšej nikdy neskúšal a nepáčilo sa mi to ani v tom filme. Hlavný hrdina si svoje počínanie vždy ospravedlňoval tým, že má veľkú rodinu, ktorú potrebuje uživiť. Jeho úspech stál na naivite hostí, ktorí sa nechali nachytať. Neviem, či to bola viac komédia alebo detektívka, lebo príbeh je o zlodejovi, ktorého napokon zavrú do väzenia. Ľudia to však prijali, jednak sa bavili a zároveň si uvedomovali, že je to trochu nebezpečné. Hrali aj viedli to Svěrák so Smoljakom, ktorí majú úžasný talent viesť ľudí a aj vďaka nim bol film taký úspešný.

V spomínanej snímke bolo jedno čarovné tlačidlo, ktoré sa zvyčajne stláčalo chrbtom. Máte aj v súčasnosti niekedy chuť oprieť sa oň a povedať si „spadla klec“.

Nie, toto mi nikdy nenapadlo, v tomto filme mi to však predpísali a celkom som sa hanbil robiť to. Okrem toho, chrbtom ho stláčali moje herecké partnerky (smiech).

Spolu s Libušou Šafránkovou tvoríte manželský pár už vyše štyridsať rokov. V čom sa skrýva čaro úspechu dlhoročného vzťahu? Žeby to boli tri oriešky?

Popoluška bola jej slávna rola v čase, keď bola ešte veľmi mladá. Jej zásluha na našom vzťahu je v tom, aká je. Libuša je výnimočný človek, láskavá, zábavná a krásna. Vnímam to tak, že som bol ňou obdarovaný.

Počas bohatej kariéry ste očarili publikum v mnohých komediálnych aj dramatických úlohách. Ako často musí herec zahrať doma a aký druh postavy vám na domácej scéne najviac sedí?

Na nič podobné sa doma nehráme. Muselo by ísť o veľmi vyhrotenú situáciu, aby sme sa k niečomu podobnému uchýlili. Najčastejšie ju však doma napodobňujem, aby som zastrašil deti a začali sa ma báť, keď zdvihnem hlas. Netreba brať veci príliš vážne, je to totiž príliš dramatický pohľad, ktorý domov radšej nenosím. Keď však príde rad na žarty, obaja vieme veľmi dobre zahrať komikov.

Zostal vám v herectve nejaký nesplnený sen alebo túžba?

Nikdy som vlastne hercom ani nechcel byť. Bol som trémista, na tanečnej som z rozpakov väčšinou zakopol a nikdy som nehral ochotnícke divadlo, ani som nerecitoval. V Bratislave som sa dostal do ročníka Karola Zachara, fantastického pedagóga, neskôr sme sa presťahovali do Prahy a mal som to šťastie hrať so skvelými kolegami. Nemám pocit, že by som bol v živote o niečo ochudobnený.

AKO VYZERAL ROZHOVOR V TATRY MAGAZÍNE, LETO 2018

Zdieľať túto stránku
Simple Follow Buttons
Simple Share Buttons